Karnevalová jazda na Tenerife

Tento článok som sa rozhodla venovať fenoménu karnevalu na Tenerife. Držte si klobúky, je to divoká jazda!

El Carnaval de Santa Cruz

Karnevalový týždeň v Santa Cruz zastaví, už aj tak pomalý, život ostrova. Už na začiatku semestra mi bolo povedané, že vyučovanie počas celého týždňa nebude. V takej chvíli si poviete: „Hm…tak to asi bude poriadna fiesta.“ A to ešte stále ani neviete, čoho sa dožijete. Karnevaly prebiehajú na všetkých ostrovoch, no ten na Tenerife je najpopulárnejší. Vraj druhý naznámejší po karnevale v Riu.

Čo na seba? Keď som sa o karnevale dozvedela ešte niekedy v lete pred mojím odchodom, netvárila som sa nejak zvlášť nadšene. Ale v centre diania, pod tlakom spoločnosti a erasmus životného štýlu som podľahla a povedala si, že by som to predsa len mala skúsiť. Keď už nie kvôli sebe, aspoň ako spravodaj. Moje počiatočné obavy, čo si dám na seba, sa rozplynuli už asi dva týždne pred vypuknutím šialenstva. Nenápadné obchodíky s tovarom typu všetko za 2 eurá sa postupne začali plniť parochňami žiarivých farieb a ďalšími dôležitosťami a nevyhnutnosťami účasti na karnevale. Keď už, tak už –  nebudem míňať peniaze na podobné srandy, a tak som si kúpila rovno celý kostým.

Ako viacerí miestni poznamenali, na tému kostýmov na karnevale by sa dala napísať sociologická štúdia. Rozmanitosť je neskutočná. Od hlavne-si-na-seba-niečo-dať kostýmov, cez skupinové alebo celorodinné kostýmy od Šmolkov, či Flinstonovcov, až po ťažko premyslené a prepracované. Asi najviac ma pobavili kostýmy, ktoré som pracovne nazvala statické, viď úvodný obrázok. Staticko-pojazdné kaderníctvo se vším všudy zaparkovalo na okraji davu a bavilo okoloidúcich.

Čo sa však prehliadnuť nedá, je fenomén, ktorý zasahuje mužov všetkých vekových kategórii. Z nevysvetliteľných príčin sa v nich raz ročne na dobu jedného týždňa prebudí túžba, ktorá ich nekontrolovateľne ovládne. Túžia sa stať baletkou, lesnou vílou a podobne mužnými bytosťami. Ako som si všimla, málo ktorí sa ubránili. Starší muži v ružových úboroch a sukničkách, chlapci s precizným líčením a podpätkami, ktoré by ani mnoho z nás slečien nezvládlo, sa radostne a hrdo producírujú ulicami Santa Cruz. Čím viac udivených pohľadov a bleskov fotoaparátov, tým sú spokojnejší. Sem-tam narazíte aj na supermanovské kostýmy, či sexy hasičov, ale svalnatí hrdinovia na tenerifskom karnevale hrajú, milé dámy, v oslabení.

Domáca (príprava)

Takáto fiesta vo veľkom je náročná vec, a preto je potrebné sa dobre pripraviť (alebo najlepšie trénovať pár týždňov dopredu). Pred mojou prvou karnevalovou nocou sme sa stretli asi desiati v jednom z erasmáckých bytov mojich kamarátov. Bohatá večera, dobré vínko a príjemná hudba vytvorili dobrú náladu, každý bol už na dianie v Santa Cruz zvedavý. Niektorí boli až tak zvedaví, že prípravu nepodcenili. Povedzme úprimne, mierne precenili. Fáza domáceho ľahkého predopitia (aby sme, pravdaže, nedali zarobiť majiteľom predražených stánkov) sa pomaly ale isto preklenula do opitia jednoznačného. A tak boli poniektorí z vážnych prípravných dôvodov natoľko indisponovaní, že sa zahájenia karnevalu ani nezúčastnili.

Druhú karnevalovú noc som sa rozhodla stráviť s mojimi spolubývajúcimi a ich kamarátmi. Taktiež tomu predchádzala domáca príprava, na našom byte sa zhromaždila kopa ľudí. No keďže už šlo o Kanárcov, a teda skúsených karnevalistov, odišli sme v počte pôvodnom, pripravení v zdravej miere.

Cestou do Santa Cruz som sa v tej električke divila ešte viac. Očividne sa doma podobne pripravovali všetci. Spievalo sa, povzbudzovalo, obdivovali sa kostýmy.

Ani nie tak záchody ako verejné

Keď sa asi tak po druhom pive pozeráte na tie natriasajúce sa davy, príde vám tak úzko na srdci a vynorí sa jednoduchá, o to však podstatnejšia otázka. Ako sa tu ja teraz dostanem niekam na záchod… Ochotný kamarát sa hneď ponúkne, že sa predierať davom môžeme ísť rovno viacerí. Poviem si: „Ešteže som s domácimi, tí predsa miestne pomery poznajú.“ Presne tak. Poznajú. A to veľmi dobre. Už sa hrnieme rýchlosťou dva kroky za tri sekundy ulicami, chvíľu mechanicky v rytme tuc-tuc (alebo ako hovorí môj kamarád z Venezuely, puchi-puchi), potom zas pohupujúc sa na para bailar la bamba. Dav postupne riedne, nádej narastá a v tom príde kruté prebudenie. „Tu,“ povie kamarát a ja sa obzriem a vidím len veľké parkovisko plné áut. Chvíľu sa neveriacky tvárim na jeho stručné oznámenie, no keď sa pozriem lepšie, spomedzi aút sa občas vynorí nejaká slečna naprávajúc si už aj tak krátku sukňu. „No vážne,“ komentuje miestny znalec, „my hocikde a slečny medzi autá.“ Našťastie, či bohužiaľ, do týchto sfér moje erasmus odhodlanie už nesiaha. Optimisticky si poviem, že to nejak vydržím a moja dobrá vôľa je odmenená hneď cestou späť. Jedna opustená, prenosná, klasicky festivalová búdka, s dvomi trpezlivo čakajúcimi slečnami s podobnými morálnymi hodnotami. Kto hľadá (a nepodľahne úpadku), nájde. Malo to však aj vážne dopady na zvyšok večera. Vedomá si zťažených podmienok som sa smutne rozlúčila s ďalšími plechovkami piva, ktoré sme si doniesli. No čo, dáme si doma, tam záchod máme. A nie plastový. A rovno dva.